Motorkárske gangy
Začalo to niekedy v päťdesiatich rokoch minulého storočia, kedy si mládež idealizovala, že pravý frajer chodí na motorke a nosí koženú bundu. V tomto období sa totiž o motorkároch a ich postoji natáčalo i množstvo filmov, ktoré mali u mládeže obrovský úspech. To platí aj o následujúcich rokoch. Takýchto filmov už bolo veľa a mládeže s motorkami, koženými bundami a zoskupovaním už takisto.
Takže tým pádom vznikli i zoskupenia nespokojných rodičov. Vo filmoch totiž bolo vždy vidieť, ako sa tieto motorkárske „gangy“ vždy dostanú do nejakej potíčky či bitky s inými skupinami mladých frajerov. Násilie v týchto filmoch nechýbalo a preto sa rodičia báli, aby ich deti nežili životným štýlom, ktorý je vykreslený v týchto filmoch. Tieto skupiny starostlivých rodičov teda oslovili autority a žiadali vysvetlenie. Autority v podobe starostu a šéfa polície im vysvetlili, že podľa štatistík je zo všetkých motorkárskych skupín iba 1%, ktoré sú násilné a nebezpečné.
1%
Toto vysvetlenie a táto štatistika teda nevyzerá až tak hrozivo. Z toho vyplývalo, že väčšine motorkárov ide skrátka iba o tú záľubu, akou sú motorky, diaľnica, pekné ženy a kamaráti. Nič z toho nie je porušením zákona a ani vecou, ktorej by sme sa mali báť, skôr naopak. No začali vznikať skutočné gangy, ktoré sa dobrovoľne značili nášivkami a symbolmi so znakom 1%. Touto nášivkou a znakom chceli poukázať na to, že oni sa radia k tomu percentu, ktoré je o násilí a nelegálnych činnostiach. Týmito nášivkami teda dávali najavo, že oni sú tí, z ktorých má ísť strach a že sú schopní dokázať, že sú práve oni ten najnebezpečnejší gang. Takéto skupiny sa časom skutočne začali púšťať do aktivít ako pašovanie a predaj drog a začali takisto vyhľadávať a navštevovať utajené neonacistické spolky. Takže k nášivke 1% pribudla i nášivka hákového kríža. Ale opäť sa jedná iba o malé percento, za to však stretnutie s nimi nemusí byť príjemné.
